JOSEF KAŠPAR ZOMREL

 Je to pre mňa, ale aj pre tých, ktorí ho poznali neuveriteľná správa, že Pepík , ako ho volali priatelia zomrel.  V nedeľu, 23.septembra večer v Anziu, v Taliansku. Vedeli sme, že je vážne chorý, ale  nepredpokladali sme taký rýchly koniec. Poznal som ho   takmer  päťdesiatpäť rokov. Patril k mojim najbližším priateľom. Narodil sa  3. apríla 1946 v Liberci, česko- slovenským manželom. Otec bol zverolekár, ktorý pochádzal z východných Čiech a matka, Slovenka z Trenčianskej Teplej. Bola zdravotná sestra a hrdila sa tým, že patrila k prvým absolventkám  Ústavu Milana Rastislava Štefánika, ktorý v Turčianskom svätom  Martine založila Dr. Alice Masaryková.  Do pohraničia prišli na vládnu výzvu medzi prvými a pani Renka Kašparová mi pri jednej návšteve, (chodieval som  počas štúdií k nim do Liberca dvakrát do roka na návštevu)  hovorila, že asi boli prví, ktorí sa prisťahovali  s vlastným nábytkom. Pepík vyrastal v kultivovanom prostredí,  matka mu vštiepila aj základy slovenskej kultúry. V rodine sa čítali ako Literární noviny tak Kultúrny život. Strednú školu absolvoval na  ekonomickej škole v Jablonci, ktorá v šesťdesiatych rokoch patrila medzi prestížne stredné školy a pre jej maturantov nebol problém dostať sa na vysokú školu. Už počas strednej školy sa venoval štúdiu jazykov a okrem školskej  francúzštiny a angličtiny popri obligátnej ruštine,  chodil súkromne  na hodiny nemčiny  k Jiřímu Ješovi, bývalému politickému väzňovi, ktorý v deväťdesiatych a mileniárnych rokoch bol aktívny vo verejnom živote a známym publicistom. Priateľstvo medzi nimi trvalo  až do Pepíkovho odchodu do emigrácie. Na Filozofickej fakulte v Prahe študoval  popri taliančine, francúzštinu. Nejaký čas chodil aj prednášky  z portugalčiny. Spoznal som ho  už na začiatku štúdií a spriatelili sme sa. Bývali sme najprv provizórne na koleji na Spořilove, čo boli drevené baráky, pokiaľ v marci 1965  sme sa nepresťahovali na prvú z troch dokončených budov koleje Vétrník- Jih. Tam sme mali izby vedľa seba a posledný rok štúdií 1968-69 sme  bývali  spoločne. Zo žartu sme hovorili, že je to jediný „rudý pokoj“ na koleji, lebo obaja sme sa angažovali v študentskom hnutí. Najprv v ČSM, potom v študentskej straníckej organizácii. Pepík stál pri zakladaní ARSu (Akademická rada studentů), do ktorej bol zvolený za poslanca.  Odohralo sa to po  „Strahovských  udalostiach“, v novembri 1967, a tieto ARSy boli potom  vzorom pre zakladané, na ďalších vysokých školách. Bolo to ešte pred januárovým plénom roku 1968, a snaha o vytvorenie vysokoškolskej organizácie, autonómnej od  jednotnej mládežníckej organizácie. Počas jari 1968 aktívne vystupoval na podporu  spoločenských zmien v rámci študentských aktivít. Na jeseň sa spolupodieľal na organizácii štrajku vysokých škôl  na FFUK, bol členom výboru  samostatnej študentskej organizácie KSČ. Popri tom žil bežným študentským životom. Úspešne  skladal skúšky,  plietol hlavu dievčatám,  ktorých mal vtipný čiernovlasý  chalan, ktorý dokázal aj strihať ušami, čo mnohé baby doviedlo do  úžasu, neúrekom!  Šikovného mládenca si všimli aj iní a pre jeho schopnosti a spoločenské  vystupovanie sa mu dostalo príležitosti  k prvým tlmočeniam. V decembri  1967 na nejakom festivale v pražskej Lucerne  sa objavila skupina talianskych spevákov, a závideli sme Pepíkovi, že tlmočil  samotnej Rite Pavone!

 Začiatkom júla 1969 spromoval a odišiel do Talianska, kde v novom semestri nastúpil na ročný štipendijný pobyt. Pretože sa mu nepodarilo po jeho skončení legalizovať si predĺženie  cestovnej doložky, bol vyvíjaný nátlak na jeho návrat do Prahy a rozhodol sa  zostať v Taliansku. To rozhodnutie nebolo jednoduché, bol jediný syn, v Liberci ostali starnúci rodičia. Taliansko konca šesťdesiatych rokov bola krajina, z ktorej odchádzali za prácou do Nemecka, Švajčiarska, Francúzska  a dokonca i do zámoria . Vystriedal viacero povolaní, kým sa ako prekladateľ uchytil v talianskom rozhlase a televízii RAI, kde strávil prevažnú časť svojho profesionálneho života.  Dlhé roky sa nemohol dostať na návštevu rodičov, stretával sa s nimi v Budapešti. Ani začiatkom osemdesiatych rokov, keď už  výsledky helsinských dohovorov a následných konferencií  začali prinášať svoje  prvé plody,  mu nepomohli. Nepustili ho  ani  na pohreb otca a bola to až  intervencia talianskeho ministra zahraničných vecí, aby dostal  v polovici osemdesiatych rokov povolenie navštíviť ťažko chorú matku. Príčinou takéhoto chovania československých úradov bolo udanie, že v Ríme spolupracuje s Jiřím Pelikánom. V tej dobe sa síce poznali, ale spolupráca sa ráta  z neskoršieho obdobia. Po zmene politického systému prichádzal Pepík do Československa ako tlmočník talianskych ministrov a vysokých úradníkov. Vzdelaného , a v talianskych pomeroch dobre sa  orientovaného  muža, používala aj československá strana. Tlmočil prezidentovi Havlovi, jeho manželke Olge, prezidentovi Klausovi a ďalším vysokým  funkcionárom zo štátnej administratívy, poslancom, sudcom,  rôznym delegáciám. Jeho služby používala aj slovenská strana. Pepík  začal spolupracovať s rozhlasom, televíziou a postupne s  celou plejádou denníkov a  časopisov , čo trvalo skutočne do posledných dní jeho života. Dr. Rostislavovi Pietropaolovi bol pomocníkom  pri zakladaní Společnosti přátel Itálie. V každom čísle ich bulletinu Zpravodaj Společnosti přátel Itálie, mal svoj príspevok. V českých médiách  vnímal taliansky život pohľadom Čecha, ktorý si zachoval aj po  takmer päťdesiat ročnom pobyte  v Taliansku.  Mal na to predpoklady - opieral sa o hlbokú znalosť talianskej histórie, kultúry  a jej premietania do súčasnosti. Prešiel krajinu krížom –krážom. Mal rád futbal a celé roky pravidelne každý pondelok posielal do slovenského športového časopisu výsledky zápasov v  talianskej lige. Spomínam si, ako raz teta Renka, jeho mama sa v mojej prítomnosti pýtala Pepíka, či mu stojí za to toľko času strácať s písaním článkov, ktoré je otázka, koľko ľudí číta, či mu nestačí tlmočenie a preklady?. Jeho odpoveď, ktorú  by som považoval  aj za jeho krédo znela:  „robím to preto, aby som bojoval na jednej či druhej strane proti predsudkom a klišé, ktoré vyplývajú z neznalosti“.

 V posledných mesiacoch ,  sme si pravidelne aj niekoľko krát v týždni  mailovali, alebo telefonovali. Uvažoval, že  pripraví na vydanie  výber zo svojej kultúrno-historickej publicistiky, ktorá bola rozosiata v širokom spektre tlače a upraví niektoré svojej podklady v tomto duchu napísané pre rozhlas. Tiež zháňal prostriedky na vydanie takej príručky o Českej republiky pre  Talianov, ktorí sa chcú dozvedieť viac, než  ponúkala literárne zameraná Angela  Ripelliniho „Magická Praha“.  Bohužiaľ, už sa oboch  kníh nedočkáme.

 Hovorí sa, že každý je nahraditeľný, ale nie je to pravda. Po niektorých ľuďoch ostane hluchý  priestor, ktorý nevieme vyplniť a to je aj prípad  Josefa Kašpara.

  Vojtech Čelko

Napísané pre časopis  LISTY – MOSTY, dvouměsíčník pro kulturu a dialog a Zpravodaj Společnosti přátel Itálie