JOSEF KAŠPAR ZOMREL
Je to pre mňa, ale aj pre tých, ktorí ho poznali
neuveriteľná správa, že Pepík , ako ho volali priatelia zomrel. V nedeľu, 23.septembra večer v Anziu,
v Taliansku. Vedeli sme, že je vážne chorý, ale nepredpokladali sme taký rýchly koniec.
Poznal som ho takmer
päťdesiatpäť rokov. Patril k mojim najbližším priateľom. Narodil
sa 3. apríla 1946 v Liberci, česko-
slovenským manželom. Otec bol zverolekár, ktorý pochádzal z východných
Čiech a matka, Slovenka z Trenčianskej Teplej. Bola zdravotná sestra
a hrdila sa tým, že patrila k prvým absolventkám Ústavu Milana Rastislava Štefánika, ktorý v Turčianskom
svätom Martine založila Dr. Alice Masaryková. Do pohraničia prišli na vládnu výzvu medzi
prvými a pani Renka Kašparová mi pri jednej návšteve, (chodieval som počas štúdií k nim do Liberca dvakrát do
roka na návštevu) hovorila, že asi boli
prví, ktorí sa prisťahovali s vlastným nábytkom. Pepík vyrastal
v kultivovanom prostredí, matka mu
vštiepila aj základy slovenskej kultúry. V rodine sa čítali ako Literární
noviny tak Kultúrny život. Strednú školu absolvoval na ekonomickej škole v Jablonci, ktorá
v šesťdesiatych rokoch patrila medzi prestížne stredné školy a pre
jej maturantov nebol problém dostať sa na vysokú školu. Už počas strednej školy
sa venoval štúdiu jazykov a okrem školskej francúzštiny a angličtiny popri
obligátnej ruštine, chodil súkromne na hodiny nemčiny k Jiřímu Ješovi, bývalému politickému väzňovi, ktorý v deväťdesiatych a mileniárnych rokoch bol aktívny vo
verejnom živote a známym publicistom. Priateľstvo medzi nimi trvalo až do Pepíkovho odchodu do emigrácie. Na
Filozofickej fakulte v Prahe študoval popri taliančine, francúzštinu. Nejaký čas
chodil aj prednášky z portugalčiny.
Spoznal som ho už na začiatku štúdií
a spriatelili sme sa. Bývali sme najprv provizórne na koleji na Spořilove,
čo boli drevené baráky, pokiaľ v marci 1965 sme sa nepresťahovali na prvú z troch
dokončených budov koleje Vétrník- Jih. Tam sme mali izby vedľa seba
a posledný rok štúdií 1968-69 sme bývali
spoločne. Zo žartu sme hovorili, že je
to jediný „rudý pokoj“ na koleji, lebo obaja sme sa angažovali v študentskom
hnutí. Najprv v ČSM, potom v študentskej straníckej organizácii.
Pepík stál pri zakladaní ARSu (Akademická rada studentů), do ktorej bol
zvolený za poslanca. Odohralo sa to
po „Strahovských udalostiach“, v novembri 1967,
a tieto ARSy boli potom vzorom pre
zakladané, na ďalších vysokých školách. Bolo to ešte pred januárovým plénom
roku 1968, a snaha o vytvorenie vysokoškolskej organizácie,
autonómnej od jednotnej mládežníckej
organizácie. Počas jari 1968 aktívne vystupoval na podporu spoločenských zmien v rámci študentských
aktivít. Na jeseň sa spolupodieľal na organizácii štrajku vysokých škôl na FFUK, bol členom výboru samostatnej študentskej organizácie KSČ.
Popri tom žil bežným študentským životom. Úspešne skladal skúšky, plietol hlavu dievčatám, ktorých mal
vtipný čiernovlasý chalan, ktorý dokázal
aj strihať ušami, čo mnohé baby doviedlo do
úžasu, neúrekom! Šikovného
mládenca si všimli aj iní a pre jeho schopnosti
a spoločenské vystupovanie sa mu
dostalo príležitosti k prvým
tlmočeniam. V decembri 1967 na
nejakom festivale v pražskej Lucerne sa
objavila skupina talianskych spevákov, a závideli sme Pepíkovi, že tlmočil
samotnej Rite Pavone!
Začiatkom júla 1969 spromoval
a odišiel do Talianska, kde v novom semestri nastúpil na ročný
štipendijný pobyt. Pretože sa mu nepodarilo po jeho skončení legalizovať si
predĺženie cestovnej doložky, bol
vyvíjaný nátlak na jeho návrat do Prahy a rozhodol sa zostať v Taliansku. To rozhodnutie
nebolo jednoduché, bol jediný syn, v Liberci ostali starnúci rodičia. Taliansko
konca šesťdesiatych rokov bola krajina, z ktorej odchádzali za prácou do
Nemecka, Švajčiarska, Francúzska
a dokonca i do zámoria . Vystriedal viacero povolaní, kým sa
ako prekladateľ uchytil v talianskom rozhlase a televízii RAI, kde
strávil prevažnú časť svojho profesionálneho života. Dlhé roky sa nemohol dostať na návštevu
rodičov, stretával sa s nimi v Budapešti. Ani začiatkom osemdesiatych
rokov, keď už výsledky helsinských
dohovorov a následných konferencií
začali prinášať svoje prvé plody,
mu nepomohli. Nepustili ho ani na
pohreb otca a bola to až intervencia talianskeho ministra zahraničných
vecí, aby dostal v polovici osemdesiatych
rokov povolenie navštíviť ťažko chorú matku. Príčinou takéhoto chovania
československých úradov bolo udanie, že v Ríme spolupracuje s Jiřím Pelikánom.
V tej dobe sa síce poznali, ale spolupráca sa ráta z neskoršieho obdobia. Po zmene
politického systému prichádzal Pepík do Československa ako tlmočník talianskych
ministrov a vysokých úradníkov. Vzdelaného , a v talianskych
pomeroch dobre sa orientovaného muža, používala aj československá strana.
Tlmočil prezidentovi Havlovi, jeho manželke Olge, prezidentovi Klausovi
a ďalším vysokým funkcionárom zo
štátnej administratívy, poslancom, sudcom, rôznym delegáciám. Jeho služby používala aj
slovenská strana. Pepík začal
spolupracovať s rozhlasom, televíziou a postupne s celou plejádou denníkov a časopisov , čo trvalo skutočne do posledných
dní jeho života. Dr. Rostislavovi Pietropaolovi bol pomocníkom pri zakladaní Společnosti přátel Itálie. V každom
čísle ich bulletinu Zpravodaj Společnosti přátel Itálie, mal svoj príspevok.
V českých médiách vnímal taliansky
život pohľadom Čecha, ktorý si zachoval aj po
takmer päťdesiat ročnom pobyte v
Taliansku. Mal na to predpoklady -
opieral sa o hlbokú znalosť talianskej histórie, kultúry a jej premietania do súčasnosti. Prešiel
krajinu krížom –krážom. Mal rád futbal a celé roky pravidelne každý
pondelok posielal do slovenského športového časopisu výsledky zápasov v talianskej lige. Spomínam si, ako raz teta
Renka, jeho mama sa v mojej prítomnosti pýtala Pepíka, či mu stojí za
to toľko času strácať s písaním článkov, ktoré je otázka, koľko ľudí číta,
či mu nestačí tlmočenie a preklady?. Jeho odpoveď, ktorú by som považoval aj za jeho krédo znela: „robím to preto, aby som bojoval na jednej
či druhej strane proti predsudkom a klišé, ktoré vyplývajú
z neznalosti“.
V posledných mesiacoch , sme si pravidelne aj niekoľko krát v týždni mailovali, alebo telefonovali. Uvažoval,
že pripraví na vydanie výber zo svojej kultúrno-historickej
publicistiky, ktorá bola rozosiata v širokom spektre tlače a upraví
niektoré svojej podklady v tomto duchu napísané pre rozhlas. Tiež zháňal
prostriedky na vydanie takej príručky o Českej republiky pre Talianov, ktorí sa chcú dozvedieť viac,
než ponúkala literárne zameraná Angela Ripelliniho „Magická Praha“. Bohužiaľ, už sa oboch kníh nedočkáme.
Hovorí sa, že každý je nahraditeľný,
ale nie je to pravda. Po niektorých ľuďoch ostane hluchý priestor, ktorý nevieme vyplniť a to je
aj prípad Josefa Kašpara.
Vojtech Čelko
Napísané pre časopis LISTY – MOSTY,
dvouměsíčník pro kulturu a dialog a Zpravodaj Společnosti přátel
Itálie